Pôvod a história orientálnych kobercov

Kúpa orientálneho koberca nie je len o pridaní estetického dekoratívneho prvku do vášho domova, ale aj o zachovaní tradície, ktorá siaha až do počiatkov ľudských dejín. Historici a archeológovia už dlhodobo skúmajú, kedy a kde boli vyrobené prvé koberce. Niektorí odborníci sa domnievajú, že kolískou výroby kobercov bol staroveký Egypt, iní poukazujú na Čínu alebo civilizáciu Mayov. Existuje aj názor, že tieto rozličné kultúry začali vyrábať koberce nezávisle od seba, no približne v rovnakom čase. Hoci medzi nimi neexistovalo priame prepojenie, všetky boli motivované rovnakou základnou potrebou – túžbou po pohodlí a teple.

Prvé koberce boli jednoduché úžitkové predmety, ktoré sa ukázali byť oveľa pohodlnejšie ako surové zvieracie kože. Ich výroba však predstavovala nové výzvy, pretože umenie tkania si vyžadovalo zložitejšie nástroje a techniky. Hoci estetická stránka bola v začiatkoch možno druhoradá, čoskoro sa ukázalo, že ľudia sa už tisíce rokov snažia zdobiť svoje okolie. Jaskynné maľby poskytujú dostatok dôkazov o túžbe človeka po umeleckom vyjadrení a estetickej kráse od nepamäti.

Predpokladá sa, že prvé zdobené koberce boli inšpirované jaskynnými maľbami zobrazujúcimi lovecké výjavy, zvieratá alebo dokonca ľudí. Tieto vyobrazenia nielenže pridávali kobercom na kráse, ale tiež rozprávali o životnom štýle a kultúre ich majiteľov. Práve táto dekoratívna a remeselná zručnosť vždy určovala charakter orientálnych kobercov, ktoré sú nielen funkčnými predmetmi, ale aj výnimočnými umeleckými a historickými dielami.

Keď si dnes vyberáme orientálny koberec, kupujeme si v skutočnosti predmet, ktorý stelesňuje remeselné tradície minulosti a zároveň uspokojuje estetické potreby súčasnosti. Práve táto jedinečná kombinácia robí orientálne koberce nadčasovými a žiadanými na celom svete.

História orientálnych kobercov

História orientálnych kobercov siaha veľmi ďaleko do minulosti a zmienky o nich možno nájsť v mnohých literárnych a historických prameňoch. Jedna z najstarších zmienok sa nachádza v Starom zákone, no významnú úlohu zohrávali aj v klasickej gréckej literatúre. O týchto fascinujúcich remeselných výrobkoch píše Homér vo svojej Iliade a spomínajú sa aj v hrách Aischyla. Napríklad v Aischylovej tragédii Agamemnón položí Klytaimnéstra pred svojho manžela, keď sa vracia z vojny, bohatý koberec. Hoci Agamemnón najprv váha a namieta, že takýto luxus patrí len bohom, nakoniec predsa len vstúpi na nádherne zdobenú tkaninu. Takéto pasáže naznačujú, že koberce boli už okolo roku 500 pred Kr. vysoko cenené a považované za luxusný tovar.

„Aký luxus a aká veľká je teraz moja hanba. Ak zničím túto tkanú textíliu, ktorá má cenu ako striebro a poklad."

Najstarším známym kobercom, ktorý sa zachoval v celistvosti, je slávny Pazyrický koberec, objavený v pohorí Altaj na Sibíri. Tento unikátny artefakt bol nájdený v hrobke skýtskeho princa, kde sa výnimočne zachoval vďaka tomu, že bol uložený v zamrznutej pôde. V staroveku bolo zvykom, že šľachta si do hrobu brávala všetko, čo mohla potrebovať v posmrtnom živote – preto bol tento koberec súčasťou pohrebnej výbavy. Hrobka však bola neskôr vykradnutá, avšak koberec z neznámeho dôvodu zlodejom unikol.

Práve toto vykradnutie paradoxne prispelo k jeho zachovaniu. Voda, ktorá prenikla do hrobky, následne zamrzla a konzervovala textil tak dobre, že koberec zostal neporušený až do roku 1947, keď ho objavili sovietski archeológovia. Ohromujúce detaily a precízne spracovanie pazyrického koberca naznačujú, že umenie tkania kobercov muselo byť rozvinuté dávno pred jeho vznikom.

Aj keď je Pazyrický koberec najstarším kompletným exemplárom orientálneho koberca, fragmenty kobercov sa našli aj v iných oblastiach, najmä na Blízkom a Strednom východe. Tieto kúsky sú dôkazom dlhej a bohatej histórie tkania kobercov, no vzhľadom na to, že väčšina bola vyrobená z vlny, mnohé z nich sa nezachovali.

Ďalší pozoruhodný nález pochádza z Egypta, kde sa v hrobke úradníka menom Kha našli ľanové textílie. Tieto tkaniny, ktoré sa pravdepodobne používali ako prikrývky, pochádzajú z obdobia okolo roku 1500 pred Kr., teda približne o tisíc rokov skôr ako pazyrický koberec. Okrem starovekého Egypta mali bohaté textilné tradície aj viaceré východné a blízkovýchodné civilizácie. Napríklad koptskí kresťania vyrábali koberce, ktoré sa našli v Egypte a Núbii a datujú sa do obdobia medzi 6. a 9. storočím.

V stredoveku zohrávala významnú úlohu turecká výroba kobercov. V 12. až 14. storočí vyrábali Seldžuckí Turci majstrovské diela, ktoré sa stali súčasťou islamskej umeleckej tradície. V tom istom čase sa preslávili aj Maurovia, najmä tí, ktorí vyrábali koberce v Španielsku v 14. a 15. storočí. Tieto diela, späté s islamskou kultúrou, obohatili dedičstvo orientálnej kobercovej výroby svojím jemným spracovaním a zložitými vzormi.

Aj keď sa nezachoval žiadny kompletný orientálny koberec z obdobia pred dynastiou Safíjovcov (16. storočie), fragmenty z predchádzajúcich období poskytujú pohľad na dlhú a bohatú históriu tkania kobercov. Tieto starobylé koberce sú dôkazom nadčasovej krásy tohto remesla, jeho kultúrneho a historického významu a zároveň svedectvom estetických snáh ľudstva.

Najslávnejší historický orientálny koberec

Jedným z najznámejších historických orientálnych kobercov je Ardabilský koberec, ktorý sa v súčasnosti nachádza v Múzeu Viktórie a Alberta v Londýne. Má jedinečnú históriu: do Anglicka sa dostal v roku 1893 po tom, čo bol na reštaurovanie vybraný jeden z dvojice takmer úplne opotrebovaných kobercov. Druhý koberec bol zámerne obetovaný, aby sa získal materiál na opravu vybraného kusu. Ani samotné múzeum nedokázalo pokryť obrovské náklady na reštaurovanie, preto bola vyhlásená medzinárodná verejná zbierka.

Vďaka vyzbieraným finančným prostriedkom bolo možné reštaurovanie uskutočniť a vzniklo tak pôsobivé dielo, ktoré je dodnes možné obdivovať. Koberec je dlhý viac ako 10 metrov a široký 7 metrov. Jedinečnosť Ardabilského koberca umocňuje nielen jeho veľkosť, ale aj nápis s menom tvorcu a básňou:

„Tvoj domov je mojím jediným útočiskom na svete. Mojím jediným útočiskom sú tvoje dvere. Toto dielo vytvoril tvoj pokorný služobník Maqsúd z Kašánu v roku 946.“

Podľa gregoriánskeho kalendára ide o roky 1539 – 1540, počas vlády šáha Tahmaspa I., známeho mecenáša umenia a podporovateľa tkania kobercov. Ďalšie časti Ardabilského koberca, respektíve jeho sesterský kus, sa dnes nachádzajú v zbierkach múzea J. Paula Gettyho v Los Angeles.

Nie všetky historické koberce sa však zachovali pre budúce generácie. Jedným z najznámejších, avšak iba legendami opradených diel, je tzv. Jarný koberec (Husrawov koberec). Tento monumentálny koberec si údajne objednal perzský kráľ Chosroes I. (Husrav I.) počas svojej vlády (531 – 579 n. l.). Umelecké dielo, ktoré malo podľa tradície viac ako 100 metrov na dĺžku a 30 metrov na šírku, zobrazovalo krásnu kráľovskú záhradu. Záhrady boli vo vyprahnutej Perzii symbolom bohatstva a hojnosti, a tento koberec ich prepych dokonale napodobňoval – drahokamami posiate kvety, ovocie a zlaté výšivky dotvárali ilúziu večnej jari.

Legenda hovorí, že kráľ sa prechádzal po koberci a obdivoval nádherné detaily tohto majstrovského diela, ktoré mu malo pripomínať jar aj v najchladnejších mesiacoch. Žiaľ, Jarný koberec sa nezachoval. Po dobytí Sasánovskej ríše arabskými vojskami v roku 641 n. l. bol tento výnimočný koberec z paláca v Ktésifóne rozrezaný na kúsky a rozdelený ako vojnová korisť. Tento smutný osud je obzvlášť bolestivý pre všetkých milovníkov orientálnych kobercov, pretože umelecká a historická hodnota Jarného koberca bola nevyčísliteľná.

Umenie tkania orientálnych kobercov však existovalo a prekvitalo už dávno pred vznikom islamskej kultúry. Ešte v 7. storočí bola výroba kobercov na Blízkom východe a v Strednej Ázii tradíciou starou najmenej dve tisícročia. Nástup islamu priniesol tomuto umeniu nový impulz: zjednotené kmene moslimskej ríše začali venovať svoju energiu rozvoju spoločnosti a podpore umenia. Tkanie kobercov sa stalo prestížnou záležitosťou najmä na kráľovských dvoroch, kde orientálne koberce predstavovali vrchol remeselného a umeleckého majstrovstva svojej doby.

Tkanie orientálnych kobercov

S nástupom Seldžukov z Centrálnej Ázie v 12. a 13. storočí sa začalo nové zlaté obdobie islamského umenia. Vďaka štedrej podpore seldžuckých vládcov zažili umelecké remeslá, vrátane tkania kobercov, mimoriadny rozkvet. V Perzii, kde mala výroba kobercov dlhú a bohatú tradíciu, sa jednoduché geometrické vzory postupne nahrádzali zložitejšími kvetinovými motívmi. Centrálny medailón sa stal jedným z najobľúbenejších dekoratívnych prvkov, pričom tento motív sa objavoval nielen na kobercoch, ale aj v ilumináciách islamskej svätej knihy – Koránu.

Umenie tkania sa však neobmedzovalo len na koberce. Bohaté farby a prepracované vzory zohrávali výnimočnú úlohu aj v živote nomádskych národov žijúcich v suchých a neúrodných oblastiach. Nomádske komunity sa usilovali vyrábať každodenné predmety, ako veľké úložné vaky slúžiace ako „kuchynský nábytok“, či prikrývky na kone a ťavy, z dôkladne tkaných alebo viazaných textílií. Tieto predmety mali nielen praktickú, ale aj estetickú a kultúrnu hodnotu. Nomádsky spôsob života si totiž vyžadoval ľahkú prenosnosť, pričom textílie boli súčasne úžitkové aj dekoratívne.

Koberce však neboli cenené len pre svoju krásu, ale často predstavovali aj formu finančného zabezpečenia svojich majiteľov. Pre mestských obyvateľov i nomádov zohrávali významnú úlohu – boli zdrojom pohodlia v každodennom živote a zároveň cenným artiklom, ktorý bolo možné v prípade potreby predať na bazári.

Európsky obchod s kobercami sa pravdepodobne začal už v 11. storočí, po návrate účastníkov prvej križiackej výpravy. Do 14. storočia sa orientálne koberce rozšírili po celej Európe a zohrávali dôležitú úlohu aj v umení. Talianski maliari ich s obľubou zobrazovali vo svojich dielach – bohato zdobené orientálne koberce sa stali symbolom spoločenského postavenia a prestíže vtedajšej elity. Nebolo nezvyčajné, že najvýznamnejšie osobnosti, ako napríklad anglická kráľovná Alžbeta I., boli portrétované na pozadí bohato zdobených orientálnych kobercov.

Niektoré koberce sa stali tak ikonickými, že sa spájajú s menami slávnych maliarov. Takzvané Holbeinove koberce nesú meno po známom dvornom maliarovi Hansovi Holbeinovi, ktorého obrazy tieto vzory často zobrazujú.

Rovnako slávnym typom sú aj Lotto koberce, pomenované po talianskom maliarovi Lorenzovi Lottovi zo 16. storočia, ktorého diela tieto koberce často zachytávajú.

Vývoj orientálneho koberca

V období od 14. do 17. storočia, počas vlády dynastie Safíjovcov, prešlo umenie výroby orientálnych kobercov nebývalým rozvojom. Toto obdobie predstavovalo vrchol tkania kobercov, a to vďaka tvorivej slobode dvorných umelcov a maliarov. Ich pôsobivo zložité vzory boli vyhľadávané nielen v samotnej Perzii, ale aj v celej Európe.

Sofistikované motívy a bohaté farby perzských kobercov mali výrazný vplyv na vtedajšiu európsku aristokraciu, predovšetkým vo Francúzsku, kde dopyt po luxusnom tovare ovplyvňoval aj hospodárstvo krajiny. Francúzsky kráľ Henrich IV. si uvedomil, že vysoké náklady na dovážané orientálne koberce predstavujú záťaž pre štátnu pokladnicu, a preto podporil založenie niekoľkých dielní na podporu domácej výroby kobercov. Najvýznamnejšia z nich bola v Chaillot, kde sa začali vyrábať koberce typu Savonnerie. Tieto koberce spájali orientálne tradície s prvkami európskeho barokového štýlu a čoskoro sa stali obľúbenými na kráľovskom dvore vďaka svojej výnimočnej kvalite. Boli natoľko cenené, že Henrich IV. nariadil, aby sa mohli vyrábať výhradne pre potreby kráľovskej rodiny. Hoci týmto opatrením nedokázal úplne zabrániť dovozu z Východu, savonnerské koberce si zabezpečili prestížne miesto v dejinách európskeho umeleckého remesla.

Popularita orientálnych kobercov časom klesala, najmä s nástupom neoklasicistického štýlu. Na konci 19. storočia sa však opäť dostali do módy. Cestovatelia viktoriánskej éry boli fascinovaní bohatými farbami a vzormi orientálnych kobercov, ktoré dokonale ladili s vkusom tej doby. Európski zákazníci mali často špecifické požiadavky – mnohé koberce boli zdobené rodinnými erbmi alebo národnými symbolmi. Takéto personalizované kusy zdobili paláce a vidiecke sídla európskej aristokracie a ich cena bola veľmi vysoká.

Koniec 19. storočia znamenal zásadný zlom v histórii orientálneho koberca. V snahe uspokojiť rastúci dopyt boli výrobcovia nútení zrýchliť produkciu, čo však viedlo k zhoršeniu kvality. Zásadnou zmenou bolo zavedenie syntetických farbív, ako bol anilín. Hoci tieto farbivá boli spočiatku populárne pre svoju žiarivosť, čoskoro sa ukázalo, že majú tendenciu blednúť, čo z dlhodobého hľadiska znižovalo estetickú hodnotu kobercov.

Perzská vláda sa snažila ich používanie obmedziť rôznymi sankciami, no tieto opatrenia neboli úplne úspešné. Napriek tomu si viaceré dielne zachovali tradičné techniky výroby. Napríklad bachtiarski remeselníci v údolí Mahallat v Čahármahálu a Bachtijársku používali len tie najkvalitnejšie suroviny a dôsledne odmietali syntetické farbivá. Ich remeselná zručnosť zostáva dodnes príkladom tradičného tkania kobercov najvyššej kvality.

Napriek historickému významu perzskej výroby kobercov sa zachovalo len málo raných exemplárov. Väčšina bola koncom 19. storočia vyvezená na Západ alebo uložená v mešitách, odkiaľ ich neskôr získali obchodníci. Na začiatku 20. storočia však bolo publikovaných niekoľko albumov s farebnými reprodukciami slávnych orientálnych kobercov, ktoré opäť poskytli inšpiráciu perzským tkáčom. Toto obdobie znamenalo renesanciu orientálneho tkania a obchodu, ktorá dodnes určuje význam a postavenie tejto umeleckej formy vo svete.

➡️ Prezrite si našu exkluzívnu kolekciu orientálnych kobercov!